Nikto nepochybuje, že poslaním umenia pre deti je obohacovať detský svet, resp. detskú prezentáciu sveta. Prispievať k rozvíjaniu intelektuálnych a emocionálnych daností, k formovaniu vyrovnanej osobnosti, k zušľachťovaniu ducha a duše. Je obohatením detského sveta tematizovanie ťažkých a ťaživých problémov ľudskej existencie?
Ťažké a ťaživé problémy ľudskej existencie akoby do idylického detského sveta nepatrili, akoby boli nepatričné aj ako témy detskej literatúry. Má však zmysel vytesňovať ich z literatúry, keď k deťom prichádzajú cez iné médiá alebo priamo v životných situáciách? Ak má umenie pomáhať zorientovať sa vo svete plnom protikladov, v ktorom radostné a jasné stránky jestvujú spolu so stránkami temnými a tragickými, malo by aj ono samo byť komplexné. Práve komplexnosť je jeho silnou stránkou - a jeho esenciou. Umenie slova má jedinečnú a nezastupiteľnú silu pomenovávať veci a javy. Správne volené a v pravý čas vyslovené slová pomáhajú spoznávať svet, orientovať sa v realite, neraz aj vyrovnávať sa s realitou. Sú nástrojom poznávania a tiež pomáhajú vytvárať vízie, hľadať riešenia približujúce sa, alebo aspoň vzťahujúce sa k ideálom. Skrátka, umenie slova nám sprostredkuje poznanie - dostáva nás do obrazu. A byť v obraze, to je prvý predpoklad správneho videnia, hodnotenia, autentického prežívania, mentálneho a emocionálneho rozvoja.
Vo sfére slovesného umenia - a predovšetkým prípade komunikácie s detským recipientom - ono „byť v obraze" znamená komunikovanie, poskytovanie informácií prostredníctvom obrazov. Jazyk obrazov učí čítať vo svete aj vo vlastnej mysli.
Pred mnohými rokmi som niekde čítala anekdotu, ktorú veľmi rada pri rôznych príležitostiach citujem:
Otec sa večer pýta syna: „Čo ste preberali v škole?"
A syn odpovedá: „Bolo to super. Rabín nám rozprával, ako Mojžiš a jeho ľudia odišli z Egypta. Keď prišli k moru, ženisti použili výbušniny, aby voda odtiekla do kráterov a oni prešli po morskom dne ako po násype. A za sebou všetko zamínovali, takže keď tam potom prišli obrnené vozy prenasledovateľov, všetko vybuchlo a celú egyptskú armádu zalialo more."
„Takto vás to učil rabín?" pýta sa otec.
A syn nato: „No, hovoril to trochu inak, ale keby som ti to hovoril jeho slovami, tak by si mi neveril."
Malý príklad rozprávačského umenia - spôsobu podania a vytvárania obrazov.
A tiež časopriestorových posunov - aktualizácie.
A tiež zakladateľského príbehu o emigrácii - v tomto prípade zo Starého zákona.
Migrácia, emigrácia, útek, únik, exodus sú súčasťou ľudského bytia, súčasťou kolektívnej a individuálnej skúsenosti ľudí od nepamäti. Prirodzene sú teda aj témou veľkých príbehov ľudstva v celej histórii. Veľkých príbehov veľkých ľudí, ktoré dnes tvoria súčasť školského vzdelania našich detí.
Iným veľkým príbehom o exode a zaujatí zasľúbenej zeme je Aeneida - rozprávanie o tom, ako po zničení Tróje skupina ľudí, čo prežili pod vedením princa Aenea putuje na niekoľkých lodiach Stredozemným morom. Zastavili sa na mnohých miestach, medzi iným na Kréte, v Kartágu, na Sicílii, z rôznych dôvodov sa nikde neusadili, až na Apeninskom polostrove. Tak ako Izraeliti sa po štyridsať ročnom putovaní v zasľúbenej zemi stretli s pôvodným obyvateľstvom - s Kanaancami, aj Trójania prišli na územie obývané Latinmi, Rutulmi, Etruskami. Vieme, čo nasledovalo. (V oboch prípadoch sa nám zachovali rozprávania, čiže verzie víťazov: izraelská a rímska.)
Do tretice by som rada spomenula ešte jeden zakladateľský mýtus: o tom, ako grécky boh Zeus, premenený na býka, uniesol fénickú princeznú Európu. Usadili sa spolu na Kréte, mali troch synov, zakladateľov minóojskej civilizácie. Celý náš kontinent sa dnes nazýva po dáme, ktorá pochádza z územia dnešného Libanonu - krajiny menšej ako Slovensko, ktorá je v súčasnosti najviac zo všetkých zahltená prílivmi utečencov, a dnešnej Sýrie - z územia zmietaného vojnovými konfliktami, nepokojom a biedou, z územia, odkiaľ dnes prichádzajú ľudia vyhnaní strachom a hladom do Európy ako do zasľúbenej zeme, zeme dostatku a bezpečia.
Takzvaná utečenecká kríza je najnaliehavejším problémom dnešnej Európy. Problém, ktorý sa týka doslova celej populácie. A bude sa nás všetkých týkať čoraz viac, čoraz naliehavejšie. Jeho optimálne riešenie zatiaľ nepoznáme; vlády, politici, vedci, umelci, spoločenské elity ale aj každý jeden obyvateľ postupne formuje a formuluje svoje názory a postoje. Názory a postoje hodné európskych kultúrnych tradícií, európskej demokracie, európskeho humanizmu, etosu.
Môže nám, dospelým, pomôcť v tomto úsilí, keď si predstavíme, ako máme problém sformulovať tak, aby bol zrozumiteľný pre deti? Tak, aby sme im dali východiská a nástroje pre vytváranie vlastného úsudku, vlastných mravných a aj praktických postojov?
Slávny americký novinár a spisovateľ Art Buchwald jeden zo svojich vtipných a výstižných stĺpčekov zo šesťdesiatych rokov píše vo forme dialógu so svojím synom:
...„Pamätáš si ten vojnový film, čo sme spolu videli pred pár týždňami? Ako tam Nemci v tom tábore mlátili deti aj ostatných chudákov?"
„Áno," odpovedám.
„Nemci sú zlí, však?"
„Nie," odpovedal som. „Boli zlí, ale už sú dobrí."
„Čo sú to teraz nejakí iní Nemci?" domáhal sa syn vysvetlenia.
„Ale nie, sú to stále tí istí. Alebo aspoň väčšina z nich. Pozri sa, keď proti niekomu bojuješ vo vojne, nemusíš naňho zostať naštvaný aj po vojne. Musíš zabudnúť, čo tí zlí počas vojny robili, pretože ináč by zasa mohla začať nová vojna."
„Ale vo filmoch sú stále zlí," pripomenul.
„Áno, tým si len pripomíname, že boli zlí, ale že im to máme odpustiť."
Pozrel sa na mňa nechápavo.
„Zabil si počas vojny nejakých Rusov?" chcel vedieť o chvíľu.
„Nie. Pretože počas vojny boli dobrí a bojovali proti Nemcom, rovnako ako Angličania a Američania."
„Ale keď boli počas vojny dobrí a zabíjali zlých, prečo sú teraz zlí?"
„Oni nie sú zlí. Väčšina Rusov je dobrých. My len nesúhlasíme s tým, čo hovoria a čo majú za lubom ich vodcovia. A oni zas nesúhlasia s nami. Preto máme také problémy s Nemeckom."
„So zlými Nemcami?"
„Nie, s dobrými. Zlí Nemci chcú vyhnať dobrých Nemcov z Berlína."
„Takže ešte stále sú zlí Nemci?"
„Áno, ale sú aj dobrí Nemci. Vieš, po vojne sa ich zem rozdelila a jednu polovicu obsadili Rusi a druhú polovicu sme obsadili my."
„Prečo Rusi nezabijú tých zlých Nemcov, keď sú zlí?"
„Pretože Rusi si nemyslia, že ich Nemci sú zlí. Myslia si, že ich Nemci sú dobrí. Myslia si, že zlí sú naši Nemci. My si zase myslíme, že zlí sú ich Nemci, alebo aspoň ich vodcovia, a naši Nemci že sú dobrí. Rozumieš tomu?"
„Nie."
„To je fuk, či tomu rozumieš alebo nie," naštval som sa. „Všetci ostatní tomu rozumejú. Ešte som nevidel decko, ktoré by malo toľko hlúpych otázok."